Zobudil ma zvuk píštaly. Neúprosný a prenikavý. Ranné zvuky z ulice. V hlave mi hucalo a tak som na okamzik ešte nechal oci zatvorené. Rukou som našmátral Chesterfieldky a zapálil som si. Pomaly som zodvihol celé svoje fyzicky zdecimované ja z postele a odplazil sa na záchod. Vcera som bol s Petrom oslavovat jeho prvý clánok v Romboide a nejako sme to prehnali. Nevadí, zivot je len jeden, ako sa vraví. Dnes alebo zajtra vyrazíme do ulíc urcite zase a strieskame sa ako kone. Ako vcera.

    Umytý (celá "hygiena" spocívala v namocení tváre do umyvadla plného studenej vody) som sa vrátil k posteli. Spod nej som vyhrabal relatívne cisté tricko. Relatívne. Najvyšší cas nakúpit v secondhande nejaké nové. Z veze som vytrhol cédécko acidjazzu a vopchal si ho do vrecka. Vyšiel som na chodbu. Az ked som za sebou treskol dverami, spomenul som si na klúce na chladnicke. Musím sa u Petra zastavit pre náhradné. Zbehol som tri poschodia a vykrocil do ruchu ulice.

    Slnko pieklo a chvílu som len tak stál pred vchodom, zmúril oci a nic nevidel. Odzdravil som skupinku vekslákov. Práve cosi preberali s párikom policajtov. Displej hore na Omnii ukazoval striedavo jedenást nula tri a dvadsatjden. Hodín a stupnov. Nasledovala obvyklá ranná cesta. Ranajky v bufete pri Manderláku, pozdravit Jamovho brata v CD shope v podzemí a vymenit disk za iný. Má novú výberovku bristolského triphopu. "Úplný hardcore," vraví. Beriem ju a beriem aj zo tri dalšie veci. Vecer vypocujem.

    Cesta pokracuje okolo UW-cka, ešte je zatvorené, okolo kniznice a ešte jednej kniznice. Prestahovanej kamsi do bazin. Dolu do podchodu a zase hore. Je to dohromady 54 schodov, 25 dole a 29 hore, ale radšej sa premôzem. Minulý rok tu pred mojimi ocami zrazila tridsatdevina starú babku. Mozog s krvou vystrekol na horúci asfalt a autá po nom veselo jazdili akoby sa nechumelilo. Akoze sa aj nechumelilo. Hore ulicou az na roh, potom dnu do obchodu. Pozrem stenu polepenú plagátmi. Programy filmových klubov, koncerty, akcie. Dnes vecer nic. Teda, nic ako nic, ale nic pre mna. Zato majú nové knihy. Kúpil som mini knizocku esejí o tráve a zbierku poviedok akéhosi zacínajúceho mladého autora. Vraj dobrý cyberpunk. A vraj velká nádej slovenskej literatúry. Zobral som to rovno na Mierko. Doplnil som si zásobu jointov, nech je co hulit po veceroch. Pomaly sa cez SNP-cko vraciam k bytu a obzerám babenky v minisukniach. Niektorým sa pod mojim pohladom rozkrútia boky. Však preco nie. Stavím sa ešte u Petra. Síce nie je doma, ale jeho mama mi pohladala tie klúce a ponúkla jablkový kolác. Je strašne milá. Stále ma niecim núka.

    Opät mrknem na teplomero-hodiny. Dvanást sedemnást a dvadsatpät. Škola zacína az o pol tretej (to bude štrnást tridsat a takých dvadsatsedem, tipujem), to stihnem precítat nejaké tie poviedky. Doma si pustím jeden z prinesených diskov, zapálim jeden z prinesených jointov a otvorím jednu z prinesených kniziek. Niet nad pohodlie. Tie poviedky sú fakt dobré. O druhej som sa zbalil a odplazil sa k nábreziu do školy. Tam nám nejaký pán docent, inác senilný dedo s prekvitajúcou sklerózou, prednášal o problémoch v medziludskej komunikácii. Sadol som si teda dozadu pod lavicu, pustil si do slúchatiek junglové remixy a pokojne pospával …

    Zobudil ma zvuk píštaly. Neúprosný a prenikavý. Zazívam chvílkovú dezorientáciu, ale nakoniec si moja ruka predsa nájde cestu ku krabicke cigariet. Cítil som sa absolútne pod psa. Celý vecer, a vlastne aj väcšinu noci, sme s Petrom sedeli v UW-cku a liali do seba co prišlo. Peter totiz napísal recenziu do Romboidu a oni mu ju uverejnili a to sa muselo oslávit. Nieco som na seba hodil a vyšiel do ulíc na svoju obvyklú "pochôdzku". Ranajky v Bodege, Jamov brat v Paviane. Nanútil mi nejaký triphop, ale vôbec som na to nemal náladu. Vliekol som sa hore Klariskou, podchodom, Koziou az do Artfóra. Nic ma ale neoslnilo natolko, aby som si to hned kúpil. S tou literatúrou to ide tiez nejak dolu vodou. Na Mierku som kúpil nejaký grass a išiel som domov.

    Školu som mal az poobede, takze som sa len vyvaloval v posteli, komercné sracky na MTV, zvuk stiahnutý a pustený ambient. Nejak ma ten vcerajší vecer, a vlastne aj väcšina dnešnej noci zobrali. Výjavy sa na obrazovke predo mnou nemilosrdne rýchlo striedali, disk dohral a pustil sa další, a ja som sa pomaly, nenásilne oddával driemotám …

    Zobudil ma zvuk píštaly. Neúprosný a prenikavý. Pri posteli neviem nájst cigy. To uz je stav viac nez kritický. Po desatminutovom, takmer hysterickom hladaní som našiel jednu škatulku zapadnutú vo foteli pred televízorom. Upokojený som sa zvalil spät do postele. Rozhodol som sa, ze dnes nikam nejdem. Na školu môzem z vysoka a aj obligátnu rannú cestu vynechám. Vcera sme to parádne roztocili a moja hlava sa z toho ešte stále nespamätala. Peter je na tom pravdepodobne ešte horšie nez ja. Ale ved do Romboidu tiez clovek neprispieva kazdý den. Pomaly som dofajcieval chesterfieldku a prepadával sa do prerušeného sna …

    Zobudil ma zvuk píštaly. Neúprosný a prenikavý …

    Michal Brenner, máj 1998