Zazvonil budík. Cíferník vedla postele ukazoval pol siedmej. Pondelok ráno. No, budem sebou musiet hodit. Vstal som a zamieril do kúpelne. S nadávkami na dlzku víkendu som zacal rannu hygienu. Bleskom som sa obliekol a hodil do seba prvú z dnešných šálok kávy. Horká a silná. Taká má byt.

    Autobus meškal dobrých desat minút. Ked som z neho pred modrošedou budovou vyskocil, šéfovo auto uz stálo na parkovisku. Pridal som do kroku. Do kancelárie som takmer vbehol, takze som vrazil do Eleny. Sprška bielych obálok sa zniesla k zemi. Práve roznášala rannú poštu. Cupol som si k nej a spolu sme listy zase zozbierali. Ked som vstával, zmurkol som na nu. Usmiala sa mi v odpoved a zmizla v bossovej kancelárii. Upokojený som si pár minút po pol ôsmej sadol ku stolu. Cakala ma kopa roboty ešte z piatka. Den sa vliekol. Ostatne, ako kazdý zaciatok týzdna.

    Na minútu presne som sa o piatej zodvihol, zobral kabát a opustil ponárajúcu sa lod. Doma som sa len prezliekol a spravil si lahkú veceru. Ani nie o hodinu uz som bol opät vo výtahu. Zobral som si taxík. Tam, kam som šiel, autobusy nechodili. Vodic sa ma casto musel pýtat na cestu. Uz sme boli na mieste. Zaplatil som a zachvílu sa vrcanie dieseláku stratilo v tme. Otocil som sa a vošiel do chátrajúceho domu. Pôvodní nájomníci tu uz zrejme dlhší cas nebývali. Nasledovala dlhá chodba. Na jednej strane zatlcené okenice, na zemi odpadky. Na druhej strane niekolko dverí. Nakukol som do jedných, no dnu boli len lesknúce sa ihly porozsýpané po zemi, špina a náznaky starej omietky. A pár kartónov. Zjavne bezdomovci, ktorí uz nenašli miesto v centre. Teraz tu však nikto nebol. Z predposledných dverí vychádzal slabý svit. Vydal som sa tam.

    Vkrocil som do miestnosti ako predošlé. Lenze tu boli po zemi rozostavené sviecky. A šest postáv v dlhých rúchach s kapucou. Elena uz tu bola. Vlastne tu uz boli všetci. Prišiel som posledný. Prehodil som cez seba prichystaný plášt a zadíval sa na pätcípu hviezdu nakreslenú na podlahe. Ešte posledné úpravy, posunút sviecky presne do cípov, vyrovnat sa presne do kruhu. Mohli sme zacat. Cítil som, ako vo mne stúpa napätie. Snad nám to dnes konecne vyjde. Chytili sme sa za ruky. Elena sa ma chytila o cosi silnejšie, nez bolo treba. V duchu som sa usmial. Pomaly zacala odriekat naucené verše. My sme len opakovali. Ako sme sa blízili k záveru, v strede pentagramu sa pomaly zacalo nieco menit. Akoby sa tam formovala akási hmota. Zalialo ma vzrušenie. Konecne to vyšlo! Potom ma náhly záblesk svetla na chvílu oslepil.

    Zazmurkal som. Medzi nami stál démon. O tom nebolo pochýb. Tucné ruky, prsty na nich v cudnom postavení, akoby mal na kazdom o jeden klb naviac. Dlane flakaté, pod kozou boli vidiet miazgové prepletence. Jedna ruka koncila akýmsi rovným dreveným predlzením siahajucim az po zem. Bledá, clenitá a pórovitá pokozka. Neprirodzené guce telovej hmoty okolo pása. A hlava! Samé výcnelky, sivasté ochlpenie takmer na celej tvári. Predná cast hlavy bola tiez vodnatá a mäkká ako zvyšok tela. Hýbal jej castami a pulil na nás svoje dve (!!) oci. Na celom tele sa triasol. Vyzeral byt minimálne tak prekvapený ako my. V tom sa niekto vedla mna pohol dopredu a narušil tak kriedou nakreslené hranice na zemi. Opät sa zablyslo, tentoraz kratšie. Starec bol prec.

    Bol koniec. Ale privolali sme démona. Po tolkých márnych pokusoch sa nám to dnes konecne podarilo! Pozrel som na Elenu. Vyzerala snád ešte krajšie ako obycajne. Ked si všimla, ako na nu s láskou hladím, šupiny na temene hlavy jej zmodrali.

    Michal Brenner, marec 1998